Historie úprav
Odpověděl/a – 8.červenec 11:33
Opäť už viackrát zodpovedaná otázka pre deti predškolského
(škôlkári) a pubertálneho (teenegeri) veku. Vtedy sa deti najčastejšie
zamýšľajú nad svojou identitou a niektoré aj nad svojim pohlavím…
Ale prichádzajú nové generácie a tie generácie, čo len nedávno kládli
rovnakú otázku, dnes vravia svojim nasledovníkom rovnakú odpoveď, akú
dostali od svojich predchodcov…
Možno bude kruté, čo napíšem, ale skutoční rodičia (nemusia to byť
práve tí biologickí, ktorí uprednostňujú svoj život pred životom ich
detí) sú tí, ktorí sa o dieťa starajú, vychovávajú, pomáhajú mu a
v časoch jeho choroby sa snažia zo všetkých svojich síl a možností, aby
ich dieťa vyzdravelo.
Poznámka:
Všimnite si spojenie „ich dieťa“, pretože nielen vlastné, ale aj to
(zákonne) „osvojené dieťa“ je pre týchto rodičov „ich vlastné
dieťa“.
V predškolskom veku (najviac počas pobytu v škôlke) a v puberte sa
dieťa (viac dievčatá) často stotožňuje s predstavou, že jeho rodičia
nie sú jeho rodičia, pretože podľa idealistického pohľadu na inú rodinu
(ich priateliek) sa veľakrát pýtajú „prečo tvoja mama/oco nie sú mojimi
rodičmi?“. Rovnako je to aj pri pohľade na opačné pohlavie „oni/ony to
majú ľahšie, môžu to a nemusia to, prečo aj ja nie som chlapec/dievča?“
Najčastejšie sa po prekonaní tohto krízového obdobia rodinné a pohlavné
vzťahy normalizujú…
Chybu robia rodičia a učitelia, ak v záujme kľudu v rodine, dieťaťu (aj
v puberte je stále dieťa) tieto jeho problémy nevysvetlia ale práve naopak
ustúpia „nechajte ho/ju ak to tak cíti“, alebo naopak tvrdo trestajú
tieto podľa nich (rodičov) úchylky, „veď čo by povedali susedia, známi,
v práci…“
Odpověděl/a – 8.červenec 11:43
Opäť už viackrát zodpovedaná otázka pre deti predškolského
(škôlkári) a pubertálneho (teenegeri) veku. Vtedy sa deti najčastejšie
zamýšľajú nad svojou identitou a niektoré aj nad svojim pohlavím…
Ale prichádzajú nové generácie a tie generácie, čo len nedávno kládli
rovnakú otázku, dnes vravia svojim nasledovníkom rovnakú odpoveď, akú
dostali od svojich predchodcov…
Možno bude kruté, čo napíšem, ale skutoční rodičia (nemusia to byť
práve tí biologickí, ktorí uprednostňujú svoj život pred životom ich
detí) sú tí, ktorí sa o dieťa starajú, vychovávajú, pomáhajú mu a
v časoch jeho choroby sa snažia zo všetkých svojich síl a možností, aby
ich dieťa vyzdravelo.
Poznámka:
Všimnite si spojenie „ich dieťa“, pretože nielen vlastné, ale aj to
(zákonne) „osvojené dieťa“ je pre týchto rodičov „ich vlastné
dieťa“.
V predškolskom veku (najviac počas pobytu v škôlke) a v puberte sa
dieťa (viac dievčatá) často stotožňuje s predstavou, že jeho rodičia
nie sú jeho rodičia, pretože podľa idealistického pohľadu na inú rodinu
(ich priateliek) sa veľakrát pýtajú „prečo tvoja mama/oco nie sú mojimi
rodičmi?“. Rovnako je to aj pri pohľade na opačné pohlavie „oni/ony to
majú ľahšie, môžu to a nemusia to, prečo aj ja nie som chlapec/dievča?“
Najčastejšie sa po prekonaní tohto krízového obdobia rodinné a pohlavné
vzťahy normalizujú…
Chybu robia rodičia a učitelia, ak v záujme kľudu v rodine, dieťaťu (aj
v puberte je stále dieťa) tieto jeho problémy nevysvetlia ale práve naopak
ustúpia „nechajte ho/ju ak to tak cíti“, alebo naopak tvrdo trestajú
tieto podľa nich (rodičov) úchylky, „veď čo by povedali susedia, známi,
v práci…“
PS. Preto aj považujem súčasné genderové vyhlásenia a zákony (aj zákonodarného zboru EU) „so zámenou osobností a pohlaví nezletilých detí“ za zvrhlé. Nemyslím tým „rovnosť pohlavia“ ale tie výhlásenia, podľa ktorých sa nezletilé dieťa môže rozhodnúť o zmene pohlavia aj bez súhlasu rodičov a aj v školský systém to musí rešpektovať.
Takže ešte raz a zvýrazňujem: skutoční rodičia (nemusia to byť práve tí biologickí, ktorí uprednostňujú svoj život pred životom ich detí) sú tí, ktorí sa o dieťa starajú, vychovávajú, pomáhajú mu a v časoch jeho choroby sa snažia zo všetkých svojich síl a možností, aby ich dieťa vyzdravelo.