Není zvláštní, že určité činnosti, které člověku udělají dobře, jsou proti pravidlům?

Co nechceš aby činili druzí tobě, nečiň ty jim. Chtěl bys strávit návštěvu divadla vedle někoho, kdo ti tam celou dobu prdí a krká?

Nie, nemusia vždy byť, aj keď tak môžu pôsobiť.
Opíšem vám včerajšiu príhodu zo zastávky trolejbusu, prirodzenie nie o zažívacích problémoch:

Starý pán idúci k zástavke sa cestou chcel podoprieť (asi od únavy) o stĺp pouličného osvetlenie, ale minul ho a padol medzi stĺp a rozbiehajúci sa trolejbus, tak tesne, že by ste medzi jeho ruku a trolejbus nestrčili ani „toaletný papier“.
Asi 5–6metrov od neho stojací pán, čakajúci na autobus, začal na neho nahlas rozprávať a pomaly sa k nemu približoval. Čakajúci na zástavke sa divili, prečo mu nepriskočil na pomoc (oni nemôžu, predsa čakajú na spoj), ale len na neho rozpráva. Až keď trolejbus odišiel, pomohol mu vstať.
Prečo myslíte, že ten pán nedvihal ležiaceho hneď, ale najprv „mlátil prázdne reči“? Veď to je proti pravidlám!
Nie, rečami upútal jeho pozornosť a ležiaci sa, aj keď mu nerozumel, nesnažil dvihnúť, čím by došlo ku kolízií medzi ním a trolejbusom. Napohľad proti pravidlám a v skutočnosti prísne účelovo.
O správaní sa čakateľov na spoj… to už necham na múdre hlavy
Ale zaujímavá bola reakcia cudzincov (imigrantov arabského pôvodu), napriek väčšej vzdialenosti, pribehli a postarali sa o neznámeho Nemca, ako sa priebežne zistilo, až pokiaľ sa mu nedostalo odbornej pomoci. (boli jediní, ktorí sa s nim mohli dohovoriť). Prečo práve o nich píšem, pretože napriek všeobecne uznávaným pravidlám našeho pohľadu na arabských imigrantov, oni jediní z prítomných konali ako ľudia.