Je bráno jako nelidské, pokud se při smrti blízké osoby, jež byla už mimo realitu a na obtíž či trpěla, ostatním uleví?

Kdo by to tak bral? To je věcí každého jedince a nikdo to nehodnotí.

Samozřejmě, že odchod blízkého člověku bolí, ale nikdo z nás zde není věčně.

Někomu svíčka dohoří dříve, jinému později. Smrt není zlá, ale umírání je pro někoho těžké. Důležitý je jakýsi vnitřní pocit, že není sám.

Když někdo trpí a umírá v bolestech, nikdo mu nemůže pomoci, t smrt je milosrdná.

Jak kdo něco bere, na tom vám nemusí záležete, je vy to víte, jak člověk trpí, jak je bezmocný … uměle udržováný při životě …

Upravil/a: annas

Je prirodzené, že sa pozostalým uľaví, ak sa zomrelý prestane trápiť „umelým udržiavaním pri živote za každú cenu.“
Pozostalí musia žiť ďalej v reálnom živote, nie v minulosti, aj keď „srdce bolí“.

Zažila som, keď všetci vedeli, súhlasili, ale mlčali, keď muž v najlepších rokoch s jasnou mysľou v nevyliečiteľnom zdravotnom stave (akoby bol 26. január 1945 v Osvienčime tj.deň pred oslobodením) žiadal o ukončenie trápenia, o eutanáziu. Podľa zákona to nesmeli. Až to spravil sám, použil právo pacienta, nechal si vysadiť lieky a s úsmevom odišiel k predkom… Všetkým sa uľavilo. Sú preto neľudskí? Život smrťou nekončí.

O niečo iné je posudzovať človeka žijúceho mimo realitu. To predsa nemusia byť len chorí ľudia, trpiaci napríklad Alzheimrom, ktorí za svoj stav nemôžu.
Môžu to byť aj duševne a fyzicky zdraví ľudia okolo vás, ktorí svojim konaním žijú mimo realitu a sú vám na obtiaž. Prirodzene tu už nevoláte Boha, ani Satanáša, aby si ich zobral a vám sa uľavilo, ale… priznajte si, ak odídu niekde v diaľ mimo váš život, neoddýchnete si úľavou? Váš život ich odchodom nekončí.