Historie úprav

led

Odpověděl/a – 31.říjen 12:53

Ano. Tichá spomienka je viac než hlučná zábava na účet mŕtvych.
Ak si všimnete spôsob „oslavovania“ v rôznych svetových oblastiach, zistíte, že práve tie chudobnejšie a podceňované „národy“ majú v úcte tichú pietnu spomienku na mŕtvych, na rozdiel od tých ekonomicky najvyspelejších najdemokratic­kejších štátov. Prečo je to tak? Prečo práve v tých bohatých štátoch vidíme, nie pietnu úctu voči mŕtvym, ale práve naopak radosti (zjavne preto, že Kmotra Smrť nás priamo nezobrala) a stále viac a viac hlučnú zábavu s ukážkou „My na to máme peniaze a moc. Čo nás je po po tých mŕtvych a umierajúcich, či už prirodzeným spôsobom, prípadne na chorobu, alebo "odídených násilnou smrťou… My predsa žijeme!“
Nemôžem nespomenúť „Dušičky“ v Thajsku. Večer pri stmievaní prišli slávnostne oblečení ľudia na breh rieky, mlčky položili na hladinu malé papierové lodičky s horiacou sviečkou a so sklonenou hlavou sa chvíľu potichu pomodlili, alebo len tak mlčky stáli, pozorovali svoju „Loď mŕtvych“ a o chvíľku uvoľnili miesto ďalším spomínajúcim. Ešte aj povestní „chmatáci a vreckári“, tu nevykonávali svoju činnosť, ako sa bežne stáva napríklad v Európe, kde na Dušičky pracujú aj presčasy s viac než 100% výkonom (rozumej krádežami), vďaka nepozornosti ich obetí.
Hallowen bol pôvodne „pohanský“ keltský sviatok spomienky na mŕtvych. Podobne slávený ako opísaná ukážka z Thajska. Tento sviatok sa v záujme kresťanstva a na likvidáciu „pohanstva“ neskôr zmenil na oslavu „všech svätých“.
Do USA bol prinesený až počas zosilnenej imigrácií Írov a Škótov. Neskôr sa zmenil na americký spôsob osláv „čím rozpustilejšie, drahšie a nápadnejšie, tým krajšie“. Tak, ako sa presadzoval vplyv USA do sveta a „rozťahoval, pretláčal sa amerikanizmus“, presadil sa aj Hallowen na úkor miestnych zvyklostí.

led

Odpověděl/a – 31.říjen 12:55

Ano. Tichá spomienka je viac než hlučná zábava na účet mŕtvych.
Ak si všimnete spôsob „oslavovania“ v rôznych svetových oblastiach, zistíte, že práve tie chudobnejšie a podceňované „národy“ majú v úcte tichú pietnu spomienku na mŕtvych, na rozdiel od tých ekonomicky najvyspelejších najdemokratic­kejších štátov. Prečo je to tak? Prečo práve v tých bohatých štátoch vidíme, nie pietnu úctu voči mŕtvym, ale práve naopak radosti (zjavne preto, že Kmotra Smrť nás priamo nezobrala) a stále viac a viac hlučnú zábavu s ukážkou „My na to máme peniaze a moc. Čo nás je po po tých mŕtvych a umierajúcich, či už prirodzeným spôsobom, prípadne na chorobu, alebo "odídených násilnou smrťou… My predsa žijeme!“
Nemôžem nespomenúť „Dušičky“ v Thajsku. Večer pri stmievaní prišli slávnostne oblečení ľudia na breh rieky, mlčky položili na hladinu malé papierové lodičky s horiacou sviečkou a so sklonenou hlavou sa chvíľu potichu pomodlili, alebo len tak mlčky stáli, pozorovali svoju „Loď mŕtvych“ a o chvíľku uvoľnili miesto ďalším spomínajúcim. Ešte aj povestní „chmatáci a vreckári“, tu nevykonávali svoju činnosť, ako sa bežne stáva napríklad v Európe, kde na Dušičky pracujú aj presčasy s viac než 100% výkonom (rozumej krádežami), vďaka nepozornosti ich obetí.
Hallowen bol pôvodne „pohanský“ keltský sviatok spomienky na mŕtvych. Podobne slávený ako opísaná ukážka z Thajska. Tento sviatok sa v záujme kresťanstva a na likvidáciu „pohanstva“ neskôr zmenil na oslavu „všech svätých“.
Do USA bol prinesený až počas zosilnenej imigrácií Írov a Škótov v polovici XIX.storočia. Neskôr sa zmenil na americký spôsob osláv „čím rozpustilejšie, drahšie a nápadnejšie, tým krajšie“. Tak, ako sa presadzoval vplyv USA do sveta a „rozťahoval, pretláčal sa amerikanizmus“, presadil sa aj Hallowen na úkor miestnych zvyklostí.