áno, mali by sme im to hovoriť, detstvo je obdobie budovania osobnosti.

ale:
vysvetliť jedenkrát, dvakrát.
ak sa dieťa napriek tomu dopustí činu, ktorého sa nemá dopustiť (príklad s kopaním do psa). nasleduje trest, a to fyzický – práve preto, aby POCHOPILO, že to bolí, a bolesť je nepríjemná i dieťaťu.
učiť proste dieťa skúsenosťou – nerob to, lebo to aj tebe urobí niekto iný.

nepodceňujme deti, sú niekedy až neskutočne vynaliezavé vo vymýšľaní huncústiev [lumpáren] – na tvári sa mi rozžiaril úsmev zo spomienok na vlastné detstvo, kedy sme VEDELI, ža za TOTO budeme otrestaní.

netrestanie vedie k návyku, že pravidlá sú na nič, keď neprichádza trest – a to je zle, zákon nezákon, trestať treba (primerane, dieťa nedokaličiť).
dieťa treba naučiť, že po nesprávnom čine prichádza trest, nestačí, aby to pochopilo, ale aby to VEDELO.

skutočne, dieťa môže argumentovať: „Veď to robia aj iní“, a tu nastupuje autorita rodiča (a v neposlednom rade i pedagóga), ktorá MUSÍ podľa veku dieťaťa podať vysvetlenie, prečo je to konanie zlé, i keď ho dotyčný koná (dieťa by v televízii vôbec nemalo vidieť trestné činy, kopaním do psa a krádežou počínajúc, brutálnym násilím končiac – najlepšie ho s tv vôbec nezoznamovať).
a to je, priznávam, ťažké, keď príklady okolo svedčia o opaku našej snahy.

zhrniem:
vysvetľovať, a pri porušení s patričným odôvodnením trestať.

;-Q
Doplňuji:
všetko záleží nie na výsledkoch, ktoré dieťa dosiahne (niečo dokáže), ale AKO to dosiahne.

keď dostane v škole z písomky jedničku a prácu odpísal či nebodaj získal vydieraním od spolužiaka, ktorý látku ovláda, je hoden pochvaly?
alebo je hoden pochvaly vtedy, keď to učivo ovláda a boli ohodnotené jeho vlastné vedomosti?

podobne v zlodejskej rodine nikto nepochváli dieťa, ak získa napr. moblil kúpou, ale keď ho ukradne, bude pochválené.

úplne opačná situácia ale bude v rodine, ktorá žije sporiadaným životom (ctí zákony).

musíte si uvedomiť, že rodič je VŽDY vzor chovania pre dieťa (i keď dieťa vo vlastnej dospelosti tento vzor môže hodnotiť ako zlý) – a to bez ohľadu, či je morálny alebo nemorálny.
keď dieťa uvidí, že je bežné mlátiť slabších a naučí sa, že je nesprávne nerobiť to, zbytočno ho vo väzení budú učiť, že ubližovať sa proste nemá.

je to vplyv okolia, rodiny, školy, spoločnosti, kde dieťa vyrastá.
skutočne, dieťa ma môže obviniť, že keď ho naučím, že kradnúť je normálny zdroj obživy, že som ho oklamal – lebo sa preto dostalo do väzenia.

takže – všetko je to o morálke toho, kto dieťa vychováva (už čo by iba prikladom, odpozorovaním) a o morálke dieťaťa v dospelosti.

nikto nie sme neomylní, vychovávame svoje deti na obraz svoj, alebo v horšom prípade na obraz, akí by sme chceli byť (a práve tam neraz narážame na konflikty „čo sa má robiť“ a „čo robím“).

existuje možnosť, že sa nám dieťa nepodarí vychovať podľa obrazu svojho (bez ohľadu na morálku výchovávajúceho) – iekedy to môže byť dobré (vyrastie „lepší“ človek), niekedy zlé (zrodí sa „lump“).

výchova a pedagogika nie je matematika, kde je všetko dané – pravidlá, postupy, výsledky.
človek je tvárny materiál, ako surovina niekedy viac, niekedy menej, nie z každej hmoty sa dá vykresať rovnaká socha.

teda posudzovanie „ten je zlý“ a „ten je dobrý“ vyplýva práve z morálky vychovávajúceho (pre sporiadaného človeka „policajt je dobry“, pre zlodeja „policajt je zlý“).
neexistuje univerzálne pravidlo hodnotenia dobro/zlo, vždy je dané prostredím.

takže stále platí (bez ohľadu na morálku):
vysvetľovať, a pri porušení s patričným odôvodnením trestať.

;-Q

Upravil/a: arygnoc

Pokud se mají děti naučit cokoli , je třeba aby počáteční informace vždy od někoho získali Jinak to nepůjde.Neni důležité od koho a jakým způsobem tyto znalosti získají..

mělo by se jim to říkat od narození do smrti. důležité je jakým způsobem
dítě by mělo vždy vědět že ho mám rád a snažím se mu tím, co říkám pomoci. také je dobré mluvit v otázkách a říkat „myslím si“, „možná“ aby to nebylo že já mám vždy pravdu. důležité je určitě i umět zpětně analyzovat následky činů, povídat si o tom co se stalo a jak se z toho poučit?
možná kecám

Arygnoc to rozvedl dokonale.

Já se jenom zeptám:
Na základě čeho by dítě mohlo posuzovat
bez předchozích vědomostí a zkušeností?

Ne, neměli, neboť dobro a zlo jsou relativní. Není možné o něčem říct, že je to prostě dobré nebo špatné, je pouze možné říci, že je to dobré nebo špatné vůči něčemu. Například o kradení není možné říct, že je prostě špatné. Přesněji řečeno je špatné pro okradeného a dobré pro zloděje (tedy pokud není chycen, to je pak pro něj také špatné). Jestli je něco dobré nebo špatné vůči něčemu se měří podle toho, jestli to danou věc přibližuje nebo oddaluje od požadovaného stavu. V případě krádeže je požadovaný stav z pohledu majitele aby věc zůstala na místě a z pohledu zloděje aby se mu jí podařilo ukrást. Krádež je samozřejmě také trestný čin, ale to se dobra a zla netýká.
Dětem bychom měli říkat, že danou věc nemají dělat ne protože je špatná (což pro ně mnohdy není), ale protože je za to zatkne policie a pošle je do vězení, nehledě na zhoršení reputace a vztahů s jinými lidmi.
A jinak pýcha NENÍ špatná, je to zcela normální a přirozená věc, na které není nic špatného.